Západné Tatry, december

Podľa pôvodného plánu mal Mišo zísť z Choča a v Ružomberku pristúpiť na rýchlik do Liptovského Mikuláša. Keďže to nestihol, vystupujem predčasne a čakám. Ešte aj jedáleň na stanici je medzi sviatkami zatvorená...
Po hodine konečne prichádza a hneď som zvedavý na ten nový zázrak. Vzápätí sa rehocem na celú čakáreň, keď z batoha vyťahuje dámsku kabelku – vraj jediný vhodný obal, ktorý doma našiel. Z nej opatrne vyťahuje starostlivo zabalenú zrkadlovku...
Autobusmi sa presúvame do LM a k ústiu Žiarskej doliny. O dve hodiny neskôr, ale predsa rezko stúpame po za zasneženej asfaltke dolinou. Oproti nám schádzajú desiatky ľudí s lyžami, snowbordami, bežkami, sánkami a niektorý zúfalci aj pešo :). Začínam sa obávať, ako sa pomestíme na chatu. Ráno chatárov výrok v telefóne: „niečo sa nájde“, bez záujmu o zapísanie mena veľmi presvedčivo nevyznel.
Už za šera prichádzame na Žiarsku chatu. V jedálni je ako v úli, nie je si ani kde sadnúť. V noclahárni v podkroví chytáme posledné dve miesta na širokých posteliach. „Spoluspáči“ nás privítajú slovami „Doufali jsme, že to budou dvě pěkné blondíny“. Na chate je plno, ale príjemne. Dáme si dobrú večeru, nejaké to pivo a medzitým Mišo poskúša nočné zábery, aby dorazil baterku a mohol ju do rána nabiť.
Ráno sa snažíme vypadnúť čo najskôr, ešte pred svitaním. Týmto sa chcem ospravedlniť, všetkým, ktorých sme zobudili. Kým sa vymotáme je už vonku svetlo. Je krásne mrazivé ráno, po vŕzgajúcom snehu vystupujeme do Žiarskeho sedla. Tu Mišo zahajuje trend zdržiavania za účelom získania, čo najviac GB pekných fotiek.
Vybehneme na Plačlivé, kde dlho sledujeme nádherné divadlo. Zo severnej strany sa tlačí oblačnosť do ktorej slnko kreslí pyramídu plačlivého a jej mohutné vidmo. Na rozdiel od Miša, až toto je moje tretie, konečne môžem zrušiť poistenie :-) Za nami prichádzajú hore dvaja český hrebeňovkári, vraj sme prví Slováci, ktorých za tri dni stretli.
Pokračujeme hrebeňom Smreka na Baranec. Pre istotu obúvame mačky, beriem do ruky cepín. Terén je dobrý, okrem strmého, severného svahu Baranca sme kľudne mohli ísť aj bez želiez. Na vrchole opať klasika – fotenie, čaj, horalka, fotenie, kochanie sa výhľadom, fotenie...
Pri zostupe sa nevieme vynadívať na scenériu nasúvajúcich sa mrakov zo západu, cez ktoré presvitajú lúče zapadajúceho slnka. Aká by to bola (zimná) túra, z ktorej by sme sa vrátili po svetle :) Na parkovisku odchytávame skialp rodinku na dodávke (dva rady sedadiel), ktorej patrí naša vďaka za odvoz do LM. Akurát na posledný rýchlik a hajde domov. Inverzný koniec roka naozaj stál zato...

Ondro